Prišla jeseň, ktorá je síce neskutočne farebná a momentálne aj krásne slnečná, avšak mňa aj napriek tomu chytajú nepríjemné stavy úzkosti a negatívne myšlienky. Možno je to tým, že je Luky opäť chorý, a tak nemôžeme pokračovať v adaptačnom procese v škôlke, možno je to tým, že sa čím ďalej tým viac blíži môj nástup do práce. Svoju prácu som milovala a veľmi ma bavila. Dokázala som jej obetovať množstvo energie a času. Vždy som bola zodpovedná detailistka a všetko muselo byť urobené minimálne na 120%. Asi aj to je dôvod, pre ktorý mi môj šéf toto miesto drží už takmer tri roky…za čo som mu samozrejme úprimne vďačná.
Avšak dnes už som hlavne mama a môj syn je a vždy bude pre mňa to najdôležitejšie a najkrajšie v mojom živote. Neexistuje hrejivejší pocit a väčšia hrdosť ako keď sledujete vaše dieťa napredovať, rásť, smiať sa, spoznávať a objavovať. A ja mám jednoducho strach, že toto všetko mi po nástupe do práce bude unikať medzi prsty. Síce mám sľúbenú upravenú pracovnú dobu, ale ja viem, že nie vždy ju pôjde dodržať. Síce sa budeme s kolegyňami striedať, ale ja viem, že budem musieť absolvovať mnohé víkendové akcie a eventy . Síce zarobím viac peňazí, ale ja viem, že ma šťastnou neurobia. Síce takto fungujú takmer všetky rodiny, ale ja viem, že to takto jednoducho nechcem. Nechcem každý deň prísť domov podvečer a stráviť so svojím synom hodinu či dve, nechcem aby mi týždne, mesiace a roky uleteli a zrazu si uvedomím, že je z neho veľký chalan, ktorý už nepotrebuje rady a objatia svojej matky…
Ale čo urobiť? Na jednu stranu by bolo skvelé vrátiť sa do kolektívu a byť opäť finančne nezávislá, a na druhú stranu je tu ten malý človiečik, ktorý ma ešte potrebuje a ktorého ku šťastiu potrebujem ja. A v neposlednom rade sú tu moje sny a túžby posunúť sa v živote niekam ďalej. Mám v hlave zopár nápadov, čo by som (snáď) dokázala robiť z domu, avšak chýba mi odvaha. Odvaha hodiť tú istotu a všetko čo som si rokmi vybudovala za hlavu a začať odznova. Opäť sa k slovu hlási tá moja povestná (a mnou občas nenávidená) zodpovednosť a ja neviem, či ju poslúchnuť a vrátiť sa do zabehaných koľají alebo ju prestať počúvať a vydať sa do neistých vôd, ktoré sú však možno plné splnených snov a túžob…
…a možno aj nie.
Outfit Lukáško:
› Rifle, svetrík, bunda: H&M
› čiapka: Haloo
› tenisky: Littlebluelamb
› nákrčník: Pepco
Lucia a Lukáško
Ahoj, pekný úprimný článok, chápem, čo prežívate, tiež som dosť citlivá, na svojho malého syna ešte viac ako na seba a neviem s tým nič robiť :). Držím päste, nech sa jesenné obdobie smutnenia a hľadania tej správnej cesty pre seba čoskoro skončí a nech z toho profituje celá rodinka vrátane najmenšieho (aj keď už veľkého trojročáka). Je to len dočasné, určite sa všetko vyjasní a utrasie ♥
Ahoj Zuzka, ďakujem krásne za milé slová. Dúfam, že všetko bude tak, ako má byť a nejak sa to celé utrasie. A tiež pevne verím, že sa mi moje sny skôr či neskôr splnia. Ešte raz ďakujem a krásny dník ti prajem. Lucia