5:30 hod – Zvoní budík, hlavou mi preletí, že je to iba zlý sen. Nie moja zlatá, je to realita. Snažím sa zobudiť to malé klbko spiace vedľa mňa. Z postieľky sa ozve „mamaaa ešte buvať“. Čo Vám budem hovoriť, moje dieťa je spachtoš a počas materskej sme bežne vstávali o 7:30 – 8:00hod. Čiže vidieť na displeji telefónu čas 5:30 je pre nás desivá nočná mora. Dráma pokračuje aj po opustení postelí. Lukáško ideme cikať „NIE“, oblečieme tepláčiky a tričko s batmanom?!? „NIE“, Luky poď si umyť tváričku a zúbky „NIE“. Jediné na čo ráno počujem kladnú odpoveď, je moje volanie ku stolu 😉 . Po riadne vyčerpávajúcom boji je dieťa sýte, čisté, oblečené a začíname druhé kolo vzdoru pri obúvaní topánok a obliekaní zimných zvrškov. Celá spotená už teraz meškám do práce. Naložím dieťa do auta, vyložím v škôlke a rýchlosťou blesku trielim do práce. Po ceste stretám autobus idúci 35km/hod, keď sa mi ho konečne podarí obehnúť na kruháči mi do cesty vojde traktor upaľujúci AŽ 20km/hod. Do práce prichádzam opäť neskoro. Nie, nie, to nie je paródia na obľúbený horor, ale typické ráno pracujúcej matky s dieťaťom v období vzdoru.
Vo februári som po 3 rokoch (presne 1 131 dňoch) opäť nastúpila do práce. Život sa nám obrátil hore nohami a my sa momentálne snažíme nastaviť si nový, všetkým vyhovujúci režim. Ako isto viete môj návrat do práce som veľmi zvažovala (písala som o tom TU), nakoľko som si nevedela predstaviť, že budem svoje dieťa vidieť iba dve či tri hodiny denne. A úprimne tento môj negatívny pocit stále pretrváva a prenasleduje ma každý jeden deň. Pre návrat som sa rozhodla najmä preto, že som dostala ponuku pracovať na mojej vysnívanej pozícii – v marketingu. Náplňou mojej práce sa tak stali činnosti, ktoré ma naozaj bavia a napĺňajú. Záujem o marketing bol aj jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodla založiť si tento blog. A keďže chcem byť ku Vám úprimná, pri mojom rozhodovaní zavážila aj finančná istota, s ktorou môžem ako zamestnanec každý mesiac počítať. Chceli by sme sa časom presťahovať do väčšieho, kúpiť nové autíčko a opäť začať viac cestovať….
S manželom sme sa zhodli, že nikdy nie je neskoro splniť si svoje sny a ak mi ten môj (ktorý som chcela realizovať ak by som nenastúpila do práce) je skutočne súdený, podarí sa mi ho raz rozbehnúť aj popri práci alebo napríklad počas druhej materskej 😉 . On ma v tomto mojom pošetilom sne od začiatku podporoval, a ak by som sa rozhodla vrhnúť sa do toho po hlave stál by pri mne a pomáhal mi. Za čo mu patrí veľké ďakujem.
No a čo na môj návrat do práce hovorí najdôležitejší člen nášho tímu Lukáško? Ten túto zmenu znáša najlepšie z nás troch a svojím prístupom ju dokonca pomáha lepšie zvládať aj nám dvom. Deti sú v tomto fakt neskutočné a dokážu nás neustále prekvapovať. Vďaka skvelým učiteľkám a úžasnému prístupu chodí do školičky veľmi rád. Keď zostal doma kvôli chorobe každý deň sa ma pýtal „Aj zajta pojdeš? A pozajta?“ čím chcel povedať, či sa už zajtra konečne môže vrátiť za kamarátmi do škôlky.
Ťažká skúška odvahy a pre mňa za dlhú dobu psychicky aj fyzicky najnáročnejšie časy nastali len nedávno, keď Luky opäť ochorel. Volali mi zo škôlky, že sa zobudil s vysokou teplotou a máme si pre neho prísť. Vysoké skoro 40st horúčky ho držali takmer tri dni. Bolo príšerné sledovať ako jeho malé telíčko s teplotami bojuje a v podstate mu nemôcť nijak pomôcť. Nespala som dve noci, a keď Luky na chvíľku zaspal namiesto oddychu či spánku som dorábala resty do práce. Áno už som tu bola kritizovaná za to, že ak mám choré dieťa pracovné povinnosti majú ísť zákonite bokom a ja som sa v tom momente cítila ako tá najhoršia matka pod slnkom, pretože odložiť som ich úplne nedokázala. Som jednoducho chodiaca zodpovednosť 🙂 a som proste zvyknutá, že si pracovné povinnosti vždy vybavím (aspoň tie najnutnejšie). Avšak iba ja viem, že v tom najhoršom som bola pri ňom, držala ho za ručičku, hladkala po chrbátiku a nemusím sa absolútne nikomu zodpovedať. Keď Lukymu teploty ustali, so strážením nám pomohli babičky a dokonca aj dede 😉 a ja som sa vrátila do práce.
Ak ste sa dostali až sem úprimne Vám ďakujem, snáď som zodpovedala všetky Vaše otázky a ak by Vás zaujímalo ešte niečo kľudne sa pýtajte, rada odpoviem.
Mám tu nejaké mamičky, ktoré v blízkej dobe čaká nástup do práce? Alebo ak to už máte za sebou napíšte mi aké boli Vaše pocity. Budem sa moc tešiť na Vaše reakcie.
Veselú Veľkú noc prajeme,
Lucia a Lukáško
Dobry den,
prave som si precitala Vas clanok a ked sa do neho vcitim, tak Vas uplne chapem, lebo aj ja som matka chlapceka, zatial 16 mesacneho a myslienka, ktora mi rezonume pri predstave navratu do prace, ma trochu aj desi. Pred porodom som si hovorila, ze sa vratim do prace po roku – roku a pol. Tiez som osoba, ktora ma rada svoju pracu, svoju financnu nezavislosti, nove zazitky, cestovanie a zivot na mateskej sa mi dost zmenit, ale preziva to asi kazda mamicka.
Zmenil sa mi uplne, kedze som sa stala matkou. Nedokazem ani opisat to, co teraz prezivam so svojim syncekom, ale zaroven som tiez zena, ktora sa potrebuje realizovat. Zacala som citat vela knih, venovat sa syncekovi, trochu viac varit ako inokedy aj upratovat:):):) Tym som chcela povedat, ze tiez si neviem predstavit, ze dieta nebudeme mojou kazdodennou 24 hodinovou sucastou, v priprade nastupu do prace. Ale potom si hovorim, ze je to normalne, on sa tak ci tak musi socializovat a kontaktovat s inymi detmi a ludmi a mojou ulohou je vychovavat a dozerat na to, aby mal vsetko potrebne. Nemozem ho obmedzovat, ale podporovat v samostatnom zivote a tiez aj my matky mame pravo na svoj zivot. Ked je matka spokojna, spokojna je aj cela rodina. Takze Vam drzim palce, nech myslienky typu “nevenujem sa dietatu, lebo som v praci” coskoro vymiznu a vy sa budete moct sustredit na pritomnost a buducnost a nie na vycitky, ktore nemaju opodstatnenie….Boli ste so syncekom 3 roky, to je predsa doba, ktora dava detom psychicku stabilitu a ochranne kridla….Majte pekne dni. Katarina
Dobrý deň Katka, v prvom rade sa chcem veľmi pekne poďakovať za krásny a povzbudivý komentár. Tiež som mala v pláne zostať doma maximálne dva roky a nakoniec som sa rozhodla pre celé tri a som tomu veľmi rada. Synčekovi som sa venovala a odovzdala mu maximum a viem, že momentálne potrebuje už byť v kolektíve detí a učiť sa samostatnosti. To by som mu v žiadnom prípade ani neodoprela. Skôr som istý čas zvažovala začať pracovať na vlastnom a byť sama sebe pánom, aby som sa mohla lepšie prispôsobiť jeho potrebám či prípadným chorobám. Popri klasickom zamestnaní je to o niečo náročnejšie. Nakoniec som sa však rozhodla predsa len vrátiť do zamestnania, ktoré ma veľmi baví a napĺňa. Pevne verím, že si časom zvykneme a dokážeme si ešte viac užiť tie chvíle ktoré strávime všetci spolu. Prajem všetko dobré. Lucia