5. AUGUST 2017
Síce od našej svadby ubehol už viac ako mesiac, určite som nezabudla, že som Vám sľúbila článoček o tom, aký tento výnimočný deň bol a ako prebiehal. Pred dovolenkou sme dostali fotografie od nášho úžasného fotografa Daniela Kaplavku , ktorého týmto pozdravujem a ďakujem, že sa mu podarilo aj z tak nefotogenického objektu akým som ja sama vyžmýkať niečo pozitívne. Fotiť sme sa boli v Haluzickej tiesňave, ktorá je neskutočné a magické miesto a potom na Veľkej Javorine, z ktorej je nádherný výhľad.
No a aký náš deň bol??? Každý si ho určite bude pamätať ako veľmi horúci, pretože stupne na teplomeri sa blížili k 35-ke a ani v noci teplota neklesla pod 25°C. A inak bol jedinečný a úžasný. Užili sme si ho naplno a snažili sme sa vychutnávať si každú minútu. Stres vypukol asi iba tesne pred obradom, kedy sme trošku nestíhali a na miesto konania sme dorazili o 5 minút 16…Ale nakoniec sme to dali a už o pár minút sme si povedali svoje Áno. Obrad bol rýchly, akurát Lypko sa mi po obrade priznal ako trpel – vraj som mu po celý čas brutálne drvila ruku. Sorry, to bolo iste z lásky.
Lukáško obrad zvládol úžasne a najviac sa mu páčilo keď spievali, vtedy ani nedýchal. Na hostine síce nebol veľmi spoločenský (ale to sme od nášho malého Monka ani nečakali 🙂 ) a ani tancovať sa mu veľmi nechcelo, ale inak bol skvelý a zabával sa po svojom. Asi hodinu preskákal na kresle (čo už keď mama nevybavila trampolínu), chodil s dedkom pozerať autá a motorky jazdiace okolo, papal a potom hral kolky, ktoré boli súčasťou detského kútika (a za ktoré mám od neho vraj jedno bezvýznamné plus 😉 ). Vydržal asi do 22.00 hod, kedy s ním moja svokrička išla domov a zvyšok noci ho strážila. Jarka obaja si to vážime a veľmi nás mrzí, že si s nami nemohla zabaviť až do rána bieleho.
No a poďme k tým vtipným momentom, ktoré som vám sľúbila.
- Svadobné autá. V piatok sme pred našim domom zaparkovali dve úplne dokonale naleštené svadobné autá (jedno bolo naše a druhé nové BMW rady 5, ktoré mi na tento deň zapožičala spoločnosť T.O.B.). Ak trošku poznáte Trenčín, dlho bol povestný tým, že sa tu takmer vôbec nekosilo a vyzeralo to tu častokrát ako v džungli. A viete aký je najvhodnejší deň na kosenie? Samozrejme deň pred našou svadbou a zaručene 30 minút po tom čo sme si priviezli obe nablýskané svadobné autíčka (pozn.autora kosenie sme samozrejme nepočuli, lebo na parkovisko máme otočenú iba spálňu, v ktorej sladko spinkal náš Lukáško). Ale chlapci na autoumyvárke z nás mali velikú radosť…
- Únos nevesty. Nie nechcela som ho a vyslovene som to všetkým kamarátom prízvukovala. A ľaľa…hnusne ma oklamali moje družičky, ktoré mi nahovorili, že musím ísť s nimi tuto za roh, lebo majú pre mňa prekvapenie a tam už na mňa čakala celá tlupa chalanov, proti ktorým som bola úplne bezmocná. Nakoniec sme sa však výborne zabavili a vďaka únosu mám jedinečnú svadobnú fotku s workoutovými nadšencami (je to tá posledná foto vo fotogalérii). A dôležitá info: ženích ma na základe dosť presných indícií našiel už (alebo až) na druhý pokus!
- Svadobný tanec. Pre nás dve polená to bol náročný chlebíček. Najskôr sme sa rozhodli pre učiteľku tanca (Luci ďakujeme za ochotu a trpezlivosť), s ktorou sme chceli natrénovať zopár tanečných krokov. Prvá hodina prebiehala a mne po celý čas bežalo v hlave, že to jednoducho nedáme a bude to príšerný trapas. Na druhý deň sme išli vzorne skúšať, čo sme sa naučili a viete čo sme si obaja pamätali??? Áno šípite správne – absolútne nič! Proste úplne zatmenie?! Nakoniec sme sa teda rozhodli to radšej odtancovať na Medveďka daj labku s niekoľkými trapnými piruetami a zakončili sme to neplánovanou, davom vyžiadanou zdvíhačkou. Kamoška mi povedala, že jej pri tanci aj slzička upadla. Či to bolo od smiechu alebo dojatia som sa jej už radšej nepýtala 😉 .
- Hádzanie svadobnej kytice. Pre všetky slobodné ženy na svadbe vždy veľká vec. Pamätám si svadby, kde sa kočky o kyticu takmer pobili! A viete ako to vyzeralo na tej našej??? Po chvíľkovom naťahovaní a zopár falošných hodoch som sa tej mojej prenádhernej kytice predsa len rozhodla vzdať a hodila som ju do malého hlúčiku slobodných kočiek. A čo urobili „vydajachtivé“ devy za mnou? Všetky sa rozostúpili a kytica spadla na zem 🙂 . Nakoniec určili, že patrí mojej skvelej kamoške z Nemecka Júlii (bola k nej najbližšie), je to priateľka Lypkového svedka (to je ten v tom bavorskom kroji). A tak sa teda o rok tešíme na pravú bavorskú svadbu 🙂 .
A na záver pridávam asi najväčšiu fotogalériu, akú som kedy k článku dala. Dúfam, že mi to prepáčite, ale chcela som aby ste aspoň trochu zachytili úžasnú atmosféru tohto pre nás nezabudnuteľného dňa…
Ak by vás čokoľvek zaujímalo neváhajte mi napísať.
Vaša Lucia
