Dnešný článok je o mojich pocitoch a myšlienkach, o ktorých som sa pri prezeraní a upravovaní týchto fotiek rozhodla s Vami podeliť. Alebo si ich aspoň týmto spôsobom zaznamenať a môcť sa tak k nim vrátiť, keď už časom v mojej pamäti vyblednú. Je o našej dileme s bývaním…
Vyrastala som v meste v klasickom paneláku („králikárni“ ako my tomuto typu obydlí hovoríme). Nie vo veľkom meste, ale predsa len to nebola dedinka, kde každý každého pozná, kde sa všetci zdravia a cez víkend chodia v pracovnom a poväčšine na traktoroch 😉 (prosím berte to s nadsázkou nikoho sa tým nechcem dotknúť ani uraziť) . V roku 2008 sme sa s priateľom presťahovali do väčšieho mesta neďaleko od toho kde sme obaja vyrastali. Odjakživa sa považujem za mestského človeka a milujem všetky výhody, ktoré mesto poskytuje. Dostupnosť produktov, služieb, zábavy, ľudí, myslím, že to nemusím ďalej rozpitvávať. Moji rodičia mali už od nášho detstva sen presťahovať sa do domu na dedinu, avšak asi hlavne kvôli nám so sestrou tak neurobili. My sme túto možnosť rezolútne odmietali. Mali sme však víkendovú chatu neďaleko od mesta uprostred nádherných lesov, lúk a čistiniek, kde sme pravidelne a s radosťou chodievali (do určitého veku samozrejme 🙂 ).
Dnes je situácia taká, že po našom odsťahovaní si moji rodičia sen splnili, a takýto aj keď zatiaľ len víkendový dom na dedine si kúpili a musím uznať, že si ho užívajú plnými dúškami. A my, najmä odkedy máme Lukáška tiež, a to hlavne v letnom období. Nakoľko bývame v byte na sídlisku je pre mňa priam zázračným okamihom si ihneď po zobudení, strapatá a v pyžame vychutnať kávu vonku v altánku za sprievodu Lukáškového radostného pobehovania a smiechu, obed urobiť rýchlo na grile a aj po západe slnka sa ešte spolu plavočiť v bazéne….
Veľmi by sme chceli všetky tieto výhody mať na každodennom poriadku a teda už dlhšie túžime po vlastnom domčeku. Avšak asi ako mamičky na MD pochopíte, že riešiť niečo podobné v čase materskej dovolenky a už s jednou hypotékou na krku je viac menej skôr príbeh o Alici v krajine zázrakov ;-). Stále hovoríme, že po mojom návrate do práce si tento sen začneme plniť. Lenže! My obaja sme mestské deti a život v meste jednoducho milujeme. A popravde neviem si predstaviť, že jediná možnosť prechádzky (bez použitia auta) je buď po vlastnom dvore alebo jednej, potiažne dvoch uliciach v dedine, že o každom mojom kroku bude vedieť susedka večne sediaca pri okne a sledujúca všetko čo sa okolo mihne. Ale pozemky či domčeky tu v meste alebo aj v najbližších dedinách, ktoré sú v podstate už predmestím nášho mesta sú neskutočne drahé. Áno je jednoduché vziať si hypotéku a nepochybujem, že by nám ju aj dali, avšak človek chce aj žiť, ísť na letnú dovolenku, v zime na hory a to všetko sa jednoducho skĺbiť nedá. Myslím, že obaja zarábame celkom slušne a nemáme sa zle aj keď Gucci a Louis Vuitton kabelky si dovoliť nemôžem 🙂 a úplne úprimne sa priznám, že ma nikdy ani nelákali. Ja viem, reálne to budeme riešiť najskôr o dva roky, ale vždy keď sme u našich na dome a ja vidím aký je tam ten môj drobček šťastný a spokojný, ako môže slobodne behať po dvore, spadnúť a zašpiniť sa od hlavy po päty, lebo čisté veci máme hneď po ruke, ako si tam vždy dokáže nájsť nejakú zábavku a zaplače iba keď nešťastne spadne a urobí si bobo, alebo keď ho už za tmy ťaháme zvonku dovnútra…Ale ak by sme zvolili na život predsa len tú dedinu vzdialenejšiu od mesta, bude tam takýto šťastný aj v neskoršom veku? Pretože pre mňa v puberte bola predstava života na dedine asi to najhoršie, čo by ma mohlo v mojom živote postretnúť!? Alebo predsa len investovať a vysnený domček v meste si kúpiť? Aký máte názor Vy? Ktorú možnosť by ste zvolili?
Prikladám zopár foto z jedného pekného, ešte jesenného dňa u mojich rodičov na dedine, na ktorých môžete vidieť aký tam je ten náš Kukýsek spokojný…..
PS: slzička v Lukyho očku nie je od plaču ale pofukujúceho jesenného vetríka ;-). A ten krásny hafan je sestrin, volá sa Carmen a je to Amstaff blue.
Pekný predsviatočný víkend Vám želám.
Vaša Lucia.
