Rodina / Životný štýl

O škôlke

Sedím na pohovke a kurzor myši bliká na obrazovke. Uvažujem ako začať. Je to téma, o ktorej som bola presvedčená, že nebudem na blogu nikdy písať. Bolo to veľmi náročné obdobie a povedala som si, že keď ho prekonáme nechcem naň viac spomínať. Ale aj s odstupom času ma to stále prenasleduje a už viac krát som sa presvedčila o tom, že keď sa vypíšem pomáha mi to utriediť si myšlienky, a lepšie sa s danou situáciou vyrovnať. A možno touto našou skúsenosťou niekomu pomôžem zamyslieť sa či pochopiť správanie svojho dieťaťa.

mama a syn

Luky nastúpil do súkromnej škôlky v októbri 2017 keď mal 2 roky a 8 mesiacov. Do februára 2018 mal taký pozvoľný adaptačný proces. Dlho chodil iba na pár hodín, potom sme to predĺžili na doobedia a po novom roku na 2-3 dni v týždni. Prebiehalo to bez nejakých veľkých plačov, postupne si zvykol a bol tam spokojný. Chceli sme však, aby sa naučil na taký klasický škôlkársky režim, kde sa s ním nebudú len cickať a mojkať (rozumiete ako to myslím 🙂 ) a nebudem Vás klamať aj finančná stránka v tom zohrala svoju rolu. Predsa len súkromné škôlky nie sú najlacnejšie. Boli sme na zápise a v septembri Luky prestúpil do štátnej škôlky. Prvé dni boli ako zlý sen, všetky deti tam plakali ťahali ich od rodičov, zamykali dvere, deti búchali pästičkami do dverí a kričali mama, mama…. Myslela som si, že Luky je už ostrieľaný škôlkar a zvládne to bez plaču. Náreky, ktoré prichádzali z triedy ho však totálne zlomili a rozplakal sa a plakal niekoľko dní. Aj ja som po odchode zo škôlky vždy plakala a veru nemohla som hodnú chvíľu prestať. Postupne si zvykol a až na pár sťažností, že nechcel spať alebo jesť to celé prebiehalo relatívne v pohode. Ja som však mala neustále z tej škôlky akýsi zvláštny pocit a nedokázala som byť úplne v kľude keď tam bol….

dieťa na stohu slamy

Pár týždňov po nástupe u nás začalo vrcholiť obdobie vzdoru a niekedy to s ním bolo fakt na nevydržanie. Ak nás už dlhšie sledujete asi viete, písala som o tom niekoľkokrát…Vtedy som netušila, že to nie je „iba obdobie“ ale stres zo škôlky, ktorý Luky potláčal. Nevedel to povedať, a tak sa enormne hneval, kričal a vzdoroval… Jedno ráno si ma zastavila riaditeľka a na chodbe (!) mi oznámila, že ona uvažuje o prerušení dochádzky lebo vraj to tam Luky nezvláda. To bolo prvýkrát kedy sme počuli, že tam je niečo vážne zle. Potom sa to viezlo, stretnutia s riaditeľkou, s učiteľkami, rozhovory doma s Lukáškom…Nechceli sme mu opäť meniť kolektív a snažili sa im pomôcť nájsť si k sebe cestu a situáciu vyriešiť. Naozaj sme robili čo sa dalo a verím, že aj (niektoré) pani učiteľky sa snažili. Ale keďže náš školský systém dovoľuje, aby na 23 maličkých detí bola jedna pani učiteľka, je veľmi náročné, aby sa deťom a ich potrebám prispôsobili. Ak niekto „neposlúcha“ pokyny  a nechce robiť to, čo ostatní je pre nich jednoducho neakceptovateľný.

dieta bezi k matke

Luky je svojský a individualita asi tak, ako každé dieťa. Avšak potrebuje, aby sa mu ľudia v jeho okolí trochu prispôsobili, nenútili ho robiť čo sám nechce, namiesto rozkazovania motivovali a aspoň občas načúvali a snažili sa vyhovieť jeho detským požiadavkám. Od učiteliek sme však dennodenne počúvali iba ako sa to s ním nedá… Ja si myslím, že všetko sa dá, keď sa chce. Nie, nebola som tam a neviem čo sa stalo, neviem čo to celé spôsobilo (alebo kto) a nechcem nikoho súdiť, iba opisujem moje dojmy a pocity a tiež to, čo klasický školský systém spravil s mojím dieťaťom. Luky posledné mesiace, ktoré trávil v štátnej škôlke odmietal jesť (a to on je od malička dobrý jedák), dokonca pravidelne pri papaní vracal, budil sa a vykrikoval zo sna a o vzdorovitom správaní a jeho nervozite ani nehovorím. Jednoducho tam vážne trpel.

mama a syn

Normálne mi je teraz ťažko a slzy sa mi tisnú do očí keď si na toto obdobie spomeniem. Našťastie sa mi podarilo vybaviť, aby od leta Lukyho vzali naspäť do súkromnej škôlky. Pobyt v tej štátnej sme sa mu všemožnými dovolenkami celej rodiny snažili čo najviac skrátiť a 1.júla nastúpil naspäť do súkromnej školičky. Je tam už takmer štyri mesiace a s obrovskou radosťou a úľavou musím povedať, že je opäť dobre. Do škôlky chodí rád, pani učiteľky sú úžasné, prostredie je rodinné a aj to že občas nechce spinkať alebo nemá chuť zapojiť sa do každej aktivity, ktorú prichystajú, vždy zvládajú s úsmevom a pochopením. Do ničoho ho nenútia a k spoločným aktivitám sa ho snažia motivovať. Je kľudnejší a menej vzdorovitý a aj mne sa počas dňa lepšie dýcha, pretože viem že je konečne šťastný a spokojný…

mama a syn

Lucia a Lukáško

2 thoughts on “O škôlke

  1. Jejda,Luci,uplne mi stiska srdce…to muselo byt strasne narocne ??. Je parada, ze mu nacuvate a vyriesili ste tento problem…??

    1. Ahoj Katka. Ďakujem moc, som rada ze to máme za sebou. Bolo to fakt náročné, z Lukyho bola kôpka nervov a teraz chodí zo škôlky s radosťou a usmevom a rozpráva nám čo všetko cez deň robili ❤️ len to cele trvalo neskutočne dlho ale je to za nami ?

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

%d blogerom sa páči toto: