Už počas tehotenstva má každá budúca mamička o svojom dieťatku rôzne predstavy. Ja som častokrát sedela s rukou na brušku a rozmýšľala nad tým ako asi bude Lukáško vyzerať, či bude mať špicatý nos po mne alebo veľké pery po mužovi? Či zdedí tých mojich päť vlasov na hlave alebo mu bude dopriata tatinkova hustá hriva (áno môj holohlavý manžel mal kedysi pekné husté vlasy 😉 ). Večer sme s Lypkom viedli debaty o tom, ako ho budeme viesť k dobrej hudbe a športom, vezmeme ho na skateové preteky, v lete na festival a v zime na hory, bude s nami cestovať a v našich predstavách si to drobátko všetky naše aktivity naplno užívalo spolu s nami. A viete čo je neuveriteľné? Ono sa to všetko postupne plní…ale o tom neskôr.
Mnohokrát sme sa rozprávali a dumali nad tým čo ho asi bude baviť. Zhodli sme sa, že nech to bude čokoľvek budeme sa ho v tom snažiť podporiť. Chceme aby bol šťastný a robil čo ho bude napĺňať. Pretože v našej dobe nás viedli iba k tomu, aby sme študovali, zamestnali sa na plný úväzok a celý život pre niekoho pracovali. Akékoľvek vybočenie z tejto predpísanej rovnice nebolo akceptované. Nikoho nezaujímalo čo vás baví alebo napĺňa….Ja to nikomu nezazlievam, bohužiaľ bola taká doba. Ale dnes už majú naše deti o moc viac možností, a práve preto je potrebné brať každého malého človiečika ako individualitu a rozvíjať v ňom to, čo mu nejak prirodzene ide a čo ho baví. Aj keď povedzme si úprimne lepšie sa dieťa vedie k niečomu k čomu máte sami vzťah ako k niečomu čo je pre vás na míle vzdialené. Napriek tomu sme sa dohodli, že ak si Lukáško raz vyberie balet 😉 alebo futbal 🙂 budeme ho v tom podporovať.
Ako dieťa rastie postupne začína prejavovať svoje charakterové črty a viac menej inklinovať k určitým veciam. Myslím, že každý rodič tak nejak prirodzene očakáva, že dieťa bude mať rado rovnaké veci ako on. Je úplne samozrejmé že to, v čom bude vyrastať ho veľmi ovplyvní. Môže sa však vydať aj úplne inou cestou…
My obaja milujeme snowboarding. Luky už od bábätka chodil s nami na kopce a videl nás jazdiť. Minulý rok sme boli na lyžovačke (vtedy mal 3 roky) a rozhodli sme sa mu požičať lyže alebo snowboard, vybrať si mohol sám. Asi nemusím hovoriť čo to bolo?! Vydržal síce len chvíľočku, ale od minulého roka o snowboarde často rozprával a chcel chodiť jazdiť spolu s nami. V lete trénoval rovnováhu na skate, ktorý ho tiež riadne chytil, akurát na ten je ešte stále maličký. Rozhodli sme sa mu vlastnú snb výbavu kúpiť pod stromček. A on hneď na prvýkrát predčil všetky naše očakávania, obul sa, postavil, vyviezol sám na páse a proste išiel. Pre vysvetlenie každý dospelý človek, ktorý sa na snb postaví prvýkrát sa hodnú chvíľu učí udržať rovnováhu a pohnúť sa pár metrov bez toho, aby desaťkrát nespadol na zadok. A toto naše dieťa sa proste postavilo a išlo. Najviac ho samozrejme baví rýchlosť, púšťa sa „šusom“ dole, a preto ho v prvom rade musíme naučiť brzdiť. Začali sa nám tak plniť naše najtajnejšie túžby, o ktorých sme sa síce rozprávali ako o samozrejmosti, ale v kútiku duše som si vždy pripomínala, že ho to nemusí nadchnúť tak ako nás a o snowboarding nebude mať záujem.
Čo ale nikdy nenapĺňa sú moje očakávania pri fotení. Vždy si naivne vysnívam nejakú fotku, pri ktorej on obvykle nechce spolupracovať. Naposledy to bola táto, kde som chcela aby sme obaja stáli a držali si snowboardy. On však na to mal svoj vlastný názor 🙂 . Niekedy však práve vďaka jeho spontánnosti vyjde lepší záber ako som si pôvodne vysnívala….
Rovnako to máme aj s cestovaním. Keď bol úplné bábätko báli sme sa s ním cestovať. Myslím, že dlhšiu vzdialenosť sme s ním išli prvýkrát keď mal okolo 13 mesiacov. Och keby som vtedy vedela, že s tým malým bábätkom ležiacim a neustále spinkajúcim v kočíku je to stokrát jednoduchšie ako s netrpezlivým ročným chlapcom, ktorý chce vkuse chodiť a nedokáže pochopiť, že uprostred preplnenej električky to nie je práve ten najlepší nápad – boli by sme na cestách každý voľný víkend 🙂 . Aj keď cestovanie s deťmi nie je jednoduché a je dosť vyčerpávajúce v našom prípade sa nám stopercentne potvrdilo, že kdekoľvek mimo domov (aj keď sme na 20km vzdialenej chate s kamošmi) Luky vždy poslúcha omnoho viac. Nehnevá, nekričí, nevzdoruje. Na nových miestach má množstvo nových podnetov a na vzdor proste nezostáva čas. Našťastie ani zo spánkom počas cestovania sme nemali nikdy problém. Nosíme si vlastnú postieľku a kdekoľvek ju rozložíme a Lukyho do nej položíme, zaspinká.
Myslím si, že je úplne v poriadku mať od detí určité očakávania. Akurát sa môže ľahko stať, že sa nenaplnia 😉 . A na to sa treba pripraviť. Veďte ich k tomu, čo vás baví a verte, že keď im dokážete nenásilne ukázať v čom čaro daného športu či aktivity spočíva, veľmi radi sa k vám pridajú. A vám už potom nezostane nič iné iba byť tým najšťastnejším a najviac hrdým rodičom pod slnkom…. 
Aké očakávania a sny vám splnili vaše deti? Budem sa tešiť na všetky komentáre a prípadne aj fotky vašich detí….
Lucia a Lukáško